Esej o dare

Zuzana Gogová

Tento text vznikol zo zistení terénneho výskumu, ktorý som uskutočnila v Srbsku pre účely svojej diplomovej práce. Jej hlavným cieľom bolo bližšie porozumieť a popísať materiálnu a nemateriálnu spoluprácu a výmenu medzi pravoslávnymi veriacimi a kláštornými spoločenstvami mníchov a mníšok v oblastiach srbského vidieka. Jedným z impulzov pre túto tému bola moja skúsenosť v jednom z kláštorov, ktorý som v Srbsku navštívila v auguste roku 2014. Otvorenosť a pohostinnosť v relatívne chudobnej vidieckej oblasti, kde primárnym zdrojom obživy je hlavne to, čo dá ľuďom pôda a domáce zvieratá, ma motivovali viac premýšľať nad samotnou formou zdieľania, výmeny, možného očakávania... Teda vo všeobecnosti nad tým, či možno na vzťah srbského veriaceho k mníchom a mníškam v kláštoroch nazerať aj z perspektívy vzájomnej výmeny predmetov, resp. darov. Neskôr som sa do kláštorov vracala ešte v priebehu jesene roku 2014 a skorej jari roku 2015 niekoľkokrát. Hlavným konceptom práce, cez ktorý som sa snažila porozumieť a bližšie popísať vzťah medzi veriacim a kláštorným spoločenstvom, mníchom alebo mníškou, bol koncept daru (stretneme sa aj s pojmom „ekonomika daru“) a reciprocity.1

Niekoľko vysvetlení daru

Na úvod tejto eseje sa venujem niekoľkým prístupom autoriek a autorov k prítomnosti daru a reciprocity v spoločnosti. Neskôr približujem časť svojho výskumu v Srbsku, pričom, z dôvodu obmedzeného rozsahu eseje, ide len o zlomok toho, čo by bolo vhodné poznať pre detailnejšie porozumie pozície daru medzi pravoslávnymi veriacimi a kláštornými spoločenstvami v Srbsku. Preto by som v prvom rade chcela zdôrazniť, že miesto, kultúrne podmienky či ďalšie historicko-ekonomické aspekty formujú spoločenské vzťahy aj to, akým spôsobom sa manifestujú. Takže aj popísaný jav v reáliách Srbska bude mať špecifickú a jedinečnú podobu, no nebráni reflexii, ba skôr motivuje k premýšľaniu o dare a otvorenosti voči druhým (ktorá sa s darom spája) v podmienkach, ktoré sú nám blízke.

Skupina vedcov a vedkýň spoločenských vied z oblasti antropológie, etnológie, sociológie či ekonómie, vychádzajúc z poznania iných kultúr a analýzy dlhodobého historického vývoja pokroku na Západe, prišlas názorom, že medziľudské vzťahy nie sú len výsledkom pôsobenia ekonomicko-strategických síl, ale že ľudia vytvárajú vzájomné väzby, ktoré sú súčasťou komplexnejších spoločenských vzťahov. Vedci a vedkyne reflektujú jav, ktorého hlavnou charakteristikou je práve opak toho, čo teória a prax hlavného ekonomického prúdu rozumie pod pojmom homo oeconomicus, t. j. človeka, ktorý sa v rámci trhového hospodárstva riadi zákonmi a princípmi trhu. Zhodne tvrdia, že okrem klasického obchodného vzťahu založeného na požiadavke zisku, rastu a prosperite, existoval a stále existuje medzi ľuďmi vzťah, ktorého podstata sa odzrkadľuje v narušení tradičnej schémy fungovania trhu, teda schémy individualizmu, kapitalizmu a pod. Jeho podstata je v istej forme dávania a v recipročnom obehu darov, t. j. predmetov navzájom vymieňaných medzi jednotlivcami alebo skupinami v spoločnosti. Zjednodušene povedané: ľudia nemusia primárne hľadať vo vzájomných vzťahochvlastný úžitok, ale sú motivovaní logikou, ktorá nesleduje primárne ekonomické ciele alebo zisk v najrôznejších rovinách. Tento typ vzájomných vzťahov je ovplyvnený obojstranným záujmom, dôverou či spoluprácou, alei závislosťou. Ako píše Polanyi (2001), ide o ekonomický systém udržiavaný „neekonomickými motívmi“ a pri-
márne sociálnymi väzbami, ktoré spoločnosť prostredníctvom „relatívnych“ ekonomických procesov vytvára.

Podľa Polanyiho je v takýchto spoločenstvách „ekonomický systém v skutocčnosti púhou činnosťou spoločenského usporiadania“ (ibid.). Najčastejšie ide o kmeňové spoločenstvá, kde je dobro komunity kladené pred individuálne potreby a motivácie. Dobro komunity je upevňované množstvom spoločenských aktivít, kedy napríklad aj zdieľanie spoločných potravín je sprevádzané v komunite špecifickými obradmi. Dar je v istom zmysle garantom, vďaka ktorému môže systém spoločenských vzťahov fungovať. Prostredníctvom daru sa buduje spojenectvo, vytvára sa solidarita v spoločenstve, preto dar v tomto ponímaní zabezpečuje stav mieru. Komter (2005) tento názor zovšeobecňuje, keď tvrdí, že spoločnosti postrádajúce prejavy vďačnosti smerujú k zániku, pričom moc a závislosť sú styčnými bodmi vďačnosti či jej opaku. Zdieľaniev istom spoločenstve (angl. communal sharing) dosvedčuje, že sa zakladá na „vzťahu rovnocennosti, v ktorom sa ľudia starajú o členstvo v skupine, zatiaľ čo individualita a vymedzená identita osôb nie sú veľmi zjavné“ (ibid.).

Kardinálnou podstatou spoločenstiev je identifikácia so spoločenstvom a pocit prináležania, záujem a starostlivosť, solidarita a vzťahy na báze priateľstva (ibid.). Bronislaw Malinowski (1920), ktorý sa venoval výskumu domorodého obyvateľstva Tronbriandových ostrovov, tvrdil, že dar a oplácanie daru dávajú základ reciprocite.2 Dar sa podľa Malinowskeho „týka všetkých spoločností a každú spoločnosť zahŕňa v plnom rozsahu“ (ibid.).

K zlomu, v ktorom sa vnútorné zväzky spoločenstva oslabujú, dochádza podľa viacerých autorov v procese rozvoja spoločnosti charakterického deľbou práce, ku ktorej dochádzalo v prechode od tradičnej k modernej spoločnosti s rozvojom priemyslu, prioritne v tzv. krajinách Západu. V 40. rokoch 20. storočiapoukázal Karl Polanyi vo svojej práci The Great Transformation (2001 [1944]) na negatíva transformačnýchprocesov spojených s priemyselnou revolúciou a obchodom, ktoré vplývajú na podobu sociálnych vzťahov. Preto základným princípom, s ktorým v práci operuje, je tvrdenie, že ekonomický systém tej ktorej spoločnosti musí byť analyzovaný ako celok a ako historicky osobité spoločenské usporiadanie udržiavané pomocou spoločných aktivít v rámci komunity. Napríklad (v prípade kmeňových spoločností) ceremoniálnym zdieľaním jedla, spoločnými prácami alebo magickými úkonmi, ktoré sa podľa slov Polanyiho napĺňajú v procese redistribúcie a reciprocity.

O čosi explicitnejšie vymedzuje dar Goudbout (2000), keď kritizuje práce niektorých teoretikov a teoretičiek spoločenských vied, ktorí v snahe dar logicky vysvetliť ho zredukovali na výsledok stratégiírealizovaných za účelom maximalizácie a uspokojenia na materiálnej úrovni. Preto sa snaží poukázať na to, že dar a reciprocita nie sú politickým, ekonomickým, či iným nástrojom použitým s cieľom zisku, ale úlohu daru je podľa neho potrebné vidieť v ľudoch či medziľudských vzťahoch. Systém daru podľa neho „nie je ekonomickým, ale sociálnym systémom týkajúcim sa osobných vzťahov“ (ibid.). Najzreteľnejšie a možno
s istou dávkou nádeje autori Goudbout (2000) a Komter (2005) poukazujú na to, že dar a reciprocita, ako formy nepeňažnej výmeny s ich hlbším významom pre spoločenské vzťahy, majú miesto nielen v archaických kultúrach, ale že dar (napríklad vo forme dobrovoľnej pomoci, darovania krvi či orgánov, verejných zbierok, darovania potravín a i.) je aj súčasťou moderného sveta.

Niekoľko zistení terénneho výskumu

Počas môjho antropologického výskumu v Srbsku som sa primárne sústredila na popísanie hlavných motivácií veriacich k dávaniu darov vo vzťahu k mníchom a mníškam v kláštoroch, v snahe porozumieť charakteru vzájomných vzťahov medzi veriacimi a mníšskymi spoločenstvami (s ich recipročnou povahou). Ďalej ma zaujímalo, čím je vzťah udržiavaný, a tiež aspekty, vďaka ktorým je recipročný vzťah legitimizovaný. Nejde však o definitívne zistenia. Som si istá, že skúmaný terén by pri každej takejto ceste ponúkol východiskové body pre ďalšie otázky, pričom by nemuselo ísť o lokalitu kláštorov, ale jednoducho miesta a ľudí, kde sa bežne pohybujeme.

Pri premýšľaní o skúmanom vzťahu veriaci – mních/mníška som si uvedomila, že ich svet nie je obmedzený len na prítomnosť osôb ako takých, ale nevyhnutne sa spája s tretím subjektom, ktorý je prítomný (a vplýva na podobu vzťahu). Môže to byť Boh, svätec či osoba, ktorá zohrala dôležitú úlohu v dejinách pravoslávnej cirkvi alebo vzťahu cirkvi a národa. Na tieto subjekty sa veriaci odvolávali aj vzhľadom k tomu, že korene a vývoj konštituovania pravoslávnej cirkvi na srbskom území boli spájané s autoritou svätých i s formovaním národnej identity. Jedna z mníšok mi povedala: „Byť 500 rokov pod Turkami je veľmi ťažké,
ale nás podržala viera, to pravoslávie. Kresťanstvo nás v podstate spasilo a my sme zostali tými, kým sme dnes, pretože v skutočnosti ide o vieru – základný kameň všetkého, čo zostane.“

Ľudia mnohokrát prinášali do kláštorov často používané potraviny (olej, cukor, káva, víno), pričom ich primárne kládli k ikonám či doslova darovali svätému, ktorý bol v podobe ikony prítomný v kláštore. Ako mi vysvetlil jeden z mníchov: „Každý kláštor je postavený okolo chrámu, ktorý je zasvätený nejakému svätcovi. Ľudia to prinášajú ako príspevok svätyni. Oni to nosia v tomto kontexte a i my to tak vnímame. To znamená, že to nie sú osobné dary.“ Nemusí to byť vždy pravidlom, napríklad vtedy, ak ľudia prídu priamo za mníchom či mníškou a prosia ich o modlitbu, pričom prípadný dar odovzdajú práve im. Na druhej strane veriaci často konštatovali, že darom, ktorý prijali oni, je napríklad požehnanie od mnícha či mníšky, modlitba za ich život alebo láska, ktorú podľa slov jedného z participantov v kláštore príjmu: „Myslím, že ľudia môžu v kláštore dostať lásku, môžu získať upokojenie, môžu získať mier a snahu pokračovať ďalej v živote.Môžu získať radosť.“

Okrem darov nemateriálnej podstaty bolo každé z kláštorných spoločenstiev pripravené pomôcť či darovať časť zo svojich materiálnych zdrojov podľa svojich možností.3 Myslím, že v tomto kontexte som svojou prítomnosťou priamo overovala to, čo som skúmala, keďže som počas výskumu bývala, jedla, pozorovala mníchov a mníšky a zhovárala sa s nimi priamo v kláštoroch.4 Zároveň som si uvedomovala jeden aspekt, a síce to, že nemám veľa možností im ich pomoc recipročne opätovať, no napriek tomu, či práve pre to, sompre nich, ako mi často vraveli, bola hosťom. Pri odchode z jedného z kláštorov, do ktorého som sa vrátila ešte o pár mesiacov neskôr, mi najvyššie postavený mních podal obálku, pričom ma prosil, aby som ju otvorila až doma. Neskôr som zistila, že v nej boli peniaze. Moje „ratio“ samozrejme nerozumelo tomu, prečo mi niekto, komu by som mala byť práve ja zaviazaná, dal peniaze. Keď som sa do kláštora vrátila, pýtala som sa mnícha, prečo mi tie peniaze dal. Mních odpovedal príbehom z Biblie o motivácii dávať z úprimného srdca. Keby sa pokúsil mi svoje konanie vysvetliť dnes, nevedela by som ho logicky pochopiť rovnako ako predtým, možno (aj) preto, že iracionalita je črtou daru. Jeden z veriacich vymedzil túto iracionalitu láskou, keď mi povedal, že pri darovaní darov kláštorom „nič neočakáva, lebo je to prejav jeho lásky k Bohu, a láska ma byť taká, aby nečakala niečo naspäť,“ čo potvrdzuje tvrdenie Goudbouta (2000).

Som presvedčená, že bez ohľadu na to, či sme veriaci, alebo nie, či žijeme na Slovensku, alebo kdekoľvek inde, máme možnosť voliť si základné princípy, ktoré budú formovať našu pozíciu v spoločnosti. Nie vydelením sa, ale participovaním, čím nachádzame nové možnosti, ako ju môžeme formovať do synergického celku aj napriek odlišnostiam.5 Moja skúsenosť zo srbských kláštorov mi ukázala, že nie je potrebné mať vybudované zložité vzťahy, ale práve ochota dávať a prijímať6 nás nepriamo núti k tomu, aby boli naše vzťahy úprimnejšie.

Bratislava, 2016

– – –

(1) V pravoslávnom kontexte sa pre pomenovanie kláštora používa častejšie slovo monastir, ale pre zrozumiteľnosť a ľahšiu čitateľnosť textu používam slovo kláštor. 

(2) Niektorí autori a autorky považujú reciprocitu za nežiadúcu vzhľadom k tomu, že narúša antiutilitárnu povahu daru, keďže tým akoby podkopávala úprimnú motiváciu prvého darcu. 

(3) Mohlo ísť o použitie auta na odvoz muža z dediny do nemocnice, prispenie na operáciu chlapcovi či jednoducho ponúknutie jedla chudobným a pocestným.

(4) Prijali ma na pár dní a snažili sa porozumieť tomu, prečo cestujem po srbských kláštoroch a skúmam, čo znamená dar pre dané spoločenstvo. V snahe byť objektívna musím priznať, že boli kláštory, kde som z rôznych dôvodov nemohla pobudnúť.  

(5) Jednou z odlišností medzi mnou a kláštornými spoločenstvami bolo vierovyznanie, no ochota kláštorných spoločenstiev a veriacich nám otvorila vzájomný priestor aj napriek (relatívne) zásadnej odlišnosti. Starý mních, igumen (predstavený) kláštora, mi pri jednom z rozhovorov povedal: „Stretávame sa, máme sa radi a to je to, čo má pre nás význam. Takto sme aj teba prijali, Zuzana. Nepoznali sme ťa, ale máme ťa radi, ako by si bola naša.“

(6) Práve počas cesty po Srbsku som bola odkázaná na pomoc iných, či už vo forme ubytovania, navigácie, odporúčaní, ktorý kláštor navštíviť a pod.


ZDROJE:

GODBOUT, Jacques T. 2000: The World of the Gift. Canada: McGill-Queen’s University Press. KOMTER, E. AaThe. 2005: Social Solidarity and the Gift. Cambridge: Cambridge University Press. 
MALINOWSKI, Bronislaw. 1920: Kula; The Circulating Exchange of Valuables in the 64 Archipelagoes of Eastern New Guinea. In: Man, Vol. 20. (Jul., 1920), pp. 97-105.
POLANYI, Karl. 2001: The Great Transformation. The Political and Economic Origins of Our Time. Boston:
Beacon Press.

BIO:

Zuzana Gogová ukončila bakalárske štúdium kulturológie na Univerzite Komenského v Bratislave a environmentálne štúdia na Masarykovej univerzite v Brne. Najviac ju baví spoznávať tie komunity/spoločnosti, ktorých spôsob života je úzko prepojený s poznaním Zeme.